Americká komunistická strana je dávno v rukách agentov NKVD, KGB a FSB. Zakladateľom Americkej komunistickej strany v USA bol aj agent ruského NKVD Jacob Golos.Intelektuálne a novinárske kruhy v New Yorku poznali Whittakera Chambersa ako polarizujúcu postavu. Hoci mnohí ľavicovo orientovaní intelektuáli uznávali jeho literárny talent, nenávideli ho pre jeho zúrivé nepriateľstvo voči Stalinovmu režimu a komunizmu.

Americká komunistická strana v rukách agentov NKVD

U niektorých sa nechuť ešte znásobila, pretože ho považovali za zradcu za to, že sa obrátil proti komunistickému hnutiu, ktoré kedysi prijal. Pre širšiu verejnosť bol Chambers nejasnou postavou, hoci mnohí nevedomky čítali jeho žurnalistiku. V roku 1939 vstúpil do široko čítaného spravodajského časopisu Time a rýchlo sa ukázal ako schopný redaktor práce reportérov Time, ale aj ako farbistý a bystrý spisovateľ.

Hlavne dohliadal na knižné a intelektuálne rubriky časopisu, ale tiež upravoval zahraničné správy pre obdobie druhej svetovej vojny a dával kombináciu ostrej analýzy a príťažlivej prózy. Najmä pri úprave spravodajstva o zahraničných veciach sa však dostal do konfliktu s reportérmi a spisovateľmi, ktorí obdivovali Josifa Stalina a písali o ZSSR ako o dobromyseľnej veľmoci a nie ako o diktatúre dočasne spojenej so Spojenými štátmi proti bezprostrednejšej hrozbe národného socialistického Nemecka.

Chambers, narodený v roku 1901, vyrastal na Long Islande v dysfunkčnej a ekonomicky utláčanej rodine. Jeho intelektuálny talent ho dostal na Kolumbijskú univerzitu, ale v roku 1923 z nej odišiel po tom, čo pobúril školských úradníkov rúhačským príbehom o Ježišovi v literárnom časopise pre študentov. Túlal sa po krajine a vykonával sériu dočasných zamestnaní, nakrátko sa vrátil do Kolumbie a potom vstúpil do komunistickej strany, pričom popri tom viedol pustý bohémsky životný štýl.

Mierne si zarábal ako novinár a spisovateľ na voľnej nohe. Koncom 20. rokov 20. storočia si vybudoval povesť zručného literárneho prekladateľa. Chambers bol napríklad najatý, aby z nemčiny preložil prvé americké vydanie obľúbeného Bambiho z detstva. V roku 1929 pracoval ako redaktor spravodajstva v vlajkovom časopise komunistickej strany Daily Worker a vyučoval žurnalistiku na straníckej škole. CPUSA však upadla do chaosu, keď Moskva nariadila vyhostenie jej vedenia a Chambers na dva roky vypadol.

V roku 1931 bol so stranou zmierený po tom, čo napísal poviedku „Počuješ ich hlasy? Keď ju sovietski kritici uznali za jeden z najlepších príkladov „proletárskej literatúry“ vydanej v tomto období, bol menovaný do národnej rady literárnej frontovej skupiny CPUSA, John Reed Clubs, a dostal platenú pozíciu The Hiss- Chambers Case ako redaktor New Masses, komunistického literárno-intelektuálneho časopisu v roku 1932. Chambers si svoju novú prácu dlho neudržal. V roku 1932 mu vedenie CPUSA nariadilo, aby opustil otvorenú stranícku prácu a pridal sa k jej tajnej odnoži.

Používal rôzne mená a žil na rôznych miestach a pracoval v straníckom undergrounde až do polovice roku 1938, keď sa nezmieriteľne rozišiel s komunizmom. Potom znovu vstúpil do spoločnosti pod svojím skutočným menom a na jar 1939 dostal prácu v časopise Time, kde zostal až do svojej výpovede v roku 1948 v Snemovni reprezentantov pre neamerické aktivity. Chambers uviedol, že bol poslaný do Washingtonu v roku 1934 ako spojovník medzi tajnou zložkou komunistickej strany a tajnými skupinami komunistov, ktorí pracovali pre vládu USA.

Účastníkmi týchto tajných komunistických jednotiek bolo množstvo mladých profesionálov, právnikov, ekonómov a ďalších, radikalizovaných Veľkou hospodárskou krízou v 30. rokoch, ktorí sa pridali k rýchlo expandujúcim federálnym agentúram New Deal zriadeným prezidentom Franklinom D. Rooseveltom. Podľa pravidiel štátnej služby tej doby sa od bežných vládnych zamestnancov vyžadovalo, aby sa vyhýbali členstvu v partizánskych politických organizáciách.

Bývalý špión KGB Anatoli Yatskov v USA, manipulátor s atómovými tajomstvami

Zamestnanci federálnej štátnej služby mohli samozrejme voliť a zúčastňovať sa na občianskych a nestraníckych organizáciách, ale zastávať funkciu v demokratickej alebo republikánskej strane, tým menej v komunistickej strane, bolo prepúšťaním. V rozpore s týmto pravidlom vládni zamestnanci, ktorí boli tajnými členmi komunistickej strany (neexistovali žiadni vládni zamestnanci, ktorí boli otvorenými komunistami), udržiavali tajné výbory, ktoré sa stretávali niekedy mesačne, ale častejšie týždenne, kde členovia diskutovali o najnovšej straníckej literatúre: jej novinách, denný pracovník; jej teoretický časopis, komunista; jeho literárny časopis Nové omše; a množstvo špeciálnych brožúr, ktoré strana vydala.

Zvyčajne jeden z aktivistov skupiny alebo hosťujúci funkcionár strany prednášal o nejakom aspekte straníckej politiky. Tieto tajné výbory tiež diskutovali o tom, ako by mohli využiť svoju prácu vo vláde na presadzovanie komunistických cieľov a zbierali informácie o vládnych plánoch, ktoré by mohli pomôcť organizátorom strany. Chambers nazval jednu zo skupín, s ktorými spolupracoval, „Skupina Ware“, pretože Harold Ware, špecialista CPUSA na komunistickú poľnohospodársku politiku. Ware pôvodne založil malý komunistický výbor okolo právnikov, ktorí pracovali pre Agricultural Adjustment Administration, agentúru New Deal založenú na poskytovanie ekonomickej pomoci farmárom ťažko zasiahnutým hospodárskou krízou.

Ware zomrel pri autonehode v roku 1935 a Josef Peters, šéf podzemia CPUSA, prevzal stranícky kontakt so skupinou. Bol to Peters, kto dal Chambersovi kontakt s členmi skupiny. (Peters bol funkcionárom komunistického režimu, ktorý sa v roku 1919 nakrátko chopil moci v Maďarsku. Po jeho páde utiekol do USA a stal sa funkcionárom maďarskej imigrantskej pobočky CPUSA. Strana ho poslala do Moskvy na školenie Kominterny v ačiatkom 30. rokov 20. storočia a vrátil sa, aby dohliadal na organizačnú prácu strany a jej tajnú zložku.

Po zverejnení aféry Hiss-Chambers sa Peters vrátil do svojho rodného Maďarska a zaujal miesto v komunistickom režime po druhej svetovej vojne. Všade samý komunista ako klamár Bláha 🙂